Dnes, včera a zajtra...

Opäť som sa dostal vo chvíli voľna k mojej stránke a tak by som rád napísal i pár riadkov. Dal som si záväzok, že sa budem snažiť o to aby sem pribúdal týždenne aspoň jeden nový článok. Pekné predsavzatie, takmer také Novoročné, ale veď uvidíme. Nebudú to samozrejme len články o fotografovaní, to by som sa asi príliš ďaleko nedostal, keďže ako laik to viac menej zistenými skúsenosťami nosím najmä v hlave. Nu a tak teraz vlastne premýšľam ktorou cestou viesť tieto riadky. Som Bratislavčan, rodený, žijúci, pravdepodobne mnohý povedia že i deformovaný i keď ja osobne si tak nepripadám. Momentálne ešte stále na rodičovskej dovolenke i keď dcéra už pekne odrastá. A tak tou našou starou Bratislavou stále tlačievam kočík, na ňom taška s fotovybavením a samotný aparát na krku. Ale asi nie práve týmto smerom som chcel dnes písať. Proste som Bratislavčan, no a? Nuž ale toto naše mesto ma začína tak trochu už hnevať. Jeden z tých miernejšie vyjadrených pocitov ktoré mnou lomcujú keď sa ulicami pohybujem. Raz som pri jednej mojej fotografii napísal toto: "Isto sa z vás už niekto predieral davom ľudí a aj cez to všetko, že ich okolo bolo stovky sa cítil sám. Všetci podobný jeden druhému, sklonené hlavy, každý so svojimi myšlienkami. Ale keď sa človek uzavrie do svojich myšlienok, začne sa strácať v tom veľkom svete, ostatný chodia okolo bez povšimnutia. Toto sa nazýva "Nová doba" ... nevšímavosť, pasivita, arogantnosť, ignorantstvo, intolerancia..." A to ani netreba zájsť do toho akože Starého mesta, teda myslím tým naše malé historické centrum. Vyjsť pred dom, kde pred nedávnom vyťali malý parčík a teraz tam trčí do zeme vykopaná nejakých hádam 15 metrov hlboká jama, z ktorej denne vynášajú tony zeme, len aby na tom mieste mohol stáť jeden z tých obrovských nič nehovoriacich, neosobne sa tváriacich bytových domov s názvom Obydick (už samotný názov asi napovie čo to o jeho architektoch). Mali sme stromy, už nemáme...Ale to je asi daň dnešnej dobe. Vyrastal som v trochu inej časti Bratislavy, vtedy okrajová časť s príjemnými tichými časťami sa tiež už zmenila na jedno veľké stavenisko. Zelene ubúda, domov, áut a ľudí pribúda. Podľa vyjadrení kompetentných je všetko v úplnom poriadku, všetko v súlade s územným plánom, načo sa starať o zeleň keď sa tá plocha dá zabetónovať čím sa vlastne v neposlednej rade získajú peniaze a ušetria ďalšie, nás - daňových poplatníkov. Nuž a z týchto postupov sa mi veru robí zle. Vtedy som rád, že si môžem na krk zavesiť svoj fotoaparát a odísť, kdesi preč, preč od všetkých ľudí niekam kde je trochu kľudu, i keď ako som už kdesi písal aj tie posledné miesta môjho úteku plánujú zabetónovať. Vtedy ostávajú už len slová, dnes je dnes, včera bolo a zajtra, zajtra uvidíme čo sa s tým bude dať robiť...

Jeden fotoserver

Minule som tak premýšľal nad jedným serverom. Som tam už viac ako dva roky. Kam sa uberá je mi v podstate jedno, čo už asi hovorí samo o sebe, ja tam dávam fotografie pre radosť a to je pre mňa podstatné. Ale chcel som najmä o niečom inom. Tak trochu o ľuďoch na tom serveri. Sám som si ich podelil do skupín. A to je to, čo som chcel. Čiže také malé členenie a kto chce si svoje miesto nájde a ten kto nechce, určite do niektorej tej skupinky padne. Prípadne ak niekto nájde inú skupinu rád sa pousmejem s ním ;o)

1 – METAČI – sú to tí, čo na všetko vravia, že je super výnimočná fotografia a očakávajú že im to isté budú vravieť iný
2 – SR.Á.ČI – to sú tí, ktorí majú radosť najmä z toho ak niekomu čo najviac škodia, takých je tu len zopár ale vždy sa nájdu a dokážu človeku trochu znepríjemniť deň
3 – DOBROMILI – ľudia ktorý hodnotia len fotografie ktoré sa im „páčia“ a tým si zachovávajú pre okolie svoje postavenie dobráka
4 – STREDNÍCI – títo pridávajú svoje hodnotenia pocitovo, keďže nemajú vzdelanie, vnímajú fotografie ako pekné a škaredé a podľa toho pridávajú body (myslím že sem patrí veľké nožstvo hodnotiacich)
5 – CHYBNÍCI – na tejto skupine sa najviac bavím, sú to tí čo nikdy nevnímajú to, čo je na fotografii pekné, ale hľadajú len chyby a z akéhokoľvek nedostatku majú obrovskú radosť že naň poukázali ako prví, v domnení, že to autorovi pomôže, o ich fotografovaní často nemáme ani predstavu, lebo zásadne svoje snímky nezverejňujú alebo po krátkom čase hneď mažú.
6 – MUDRLANTI – a týchto je tu najviac, snažia sa radiť i keď sami fotia úplne rovnako ako tí ktorým chyby vytýkajú, ich najobľúbenejšie slová sú: výcvak, PDR, LDR, PHR, LHR, nudné, kompo na stred, presaturované a gýč ...;o)

7 – ODBORNÍCI – nuž takýchto ľudí je tu naopak veľmi málo a hádam by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky a to je najväčší problém tohto SERVERA – týchto by tu mohlo byť viac aby aspoň jeden komentár zo sto bol hodnotný a pomohol v ďalšom zlepšovaní.

Prečo? Preto!

Nuž už dlhšiu dobu som opomínal toto miesto a som rád že mám chvíľu kedy sem vložím týchto pár riadkov. Myslím, že naposledy som sa tu zmieňoval o svetle. Nejakých pár bodov k tomu ako si vybrať ten najvhodnejší čas na fotografovanie. Nuž a dnes by som sa pristavil pri niečom inom. Samozrejme je to všetko brané z môjho pohľadu, pohľadu amatéra a ako ja rád s obľubou vravím stále ešte začiatočníka. Konečne sa nám začalo obdobie kedy je všetko okolo nás obsypané kvetmi. Túto časť roka mám výnimočne rád. Zmizne tá zasmušilosť a šedosť prírody, ktorá sa prebudí do jari. Všetko sa rozvonia vôňou kvetov a vzduch naplní tichý hukot prebudeného hmyzu. Toto obdobie je vínimočné i z pohľadu fotografa. Prichádza množstvo motývov, ktoré treba hľadať podrobným pohľadom cez hladáčik aparátu a snaď sa podarí vytvoriť pár dobrých snímkov. Rád pridávam fotografie na rôzne servery (možno istý druh osobného exhibicionizmu, ako mi niekto povedal) a zároveň mám rád ak sa fotografie ľuďom páčia. Preto som uvažoval nad zásobením sa snímkami na dlhšie obdobie a potulkami po okolí sa mi to vždy i celkom podarí, ale potom príde čas kedy sa k fotaparátu nedostanem, alebo mi do toho skočí čosi iné ako nedávno menšie zdravotné problémy a už musím ťahať zásoby, ktoré si chcem pripraviť na zimné obdobie, nuž preto cvakám vždy s dobou...keď na snímkoch frčí jar...mám jar, keď su v kurze vážky hádam bude i vážka a takto stále bez zásob na plné obrátky...nuž a v neposlednom rade, mňa to baví...čiže tým ktorý sa dostali až sem, teraz je jar, preto očakávajte odo mňa jarné snímky v ktorých, vám ukážem to čo si na jari najviac cením ja sám. Na koniec ešte vetička ktorú mám v obľube:

"Prajem Vám všetkým pekný deň a ďakujem že ste sa tu zastavili."

Laci

Ako na to...svetlo

Nuž dnes som sa rozhodol pridať sem zopár skúseností a vlastných postrehov. Teda rozpoviem Vám ako na to idem ja. Začnem tak obšírnejšie v minulosti a hádam jedným z prvých kvetov, ktorý som kde a kedy odfotil. Nuž chyby ktorých som sa dopustil pri mojom prvom snímku bolo hneď niekoľko, no najzákladnejšou bolo fotenie na poludnie, kedy bolo slnko najvyššie, vytváralo na kvetoch nedobré svetlo a spoločne s kompozíciou o ktorej som vtedy ešte nemal potuchy som vytvoril snímok na ktorý spomínam ako na prvý s dnešnými skúsenosťami nie príliš vydarený. Nuž a dnes už po pár rokoch viem nasledujúce. Na fotografovanie kvetov a rastlín je najlepšie (neviem ako pri inom) podvečerné nízke slnko, ktoré svojim farebným spektrom dáva teplé tóny nerobí príliš ostré tiene ak prechádza cez podvečerný opar alebo úplné jemnú oblačnosť. Ďalej je veľmi dobré rozptýlené svetlo, mne sa úplne hádam najlepšie osvedčila hmla alebo vysoká oblačnosť do ktorej praží silné slnko. Tu sú prirodzené farebné tóny, ktoré si zachovávajú svoju pôvodnú farbu, čiže je to posadené skôr do miernejšie studených prirodzených farieb. Menej vhodné ale stále použiteľné je skoré ranné svetlo, to má chromaticky najstudenšie farebné spektrum čiže farby sa ťahajú skôr k modrastým tónom. Vtedy pekne vyniknú biele kvety v kontraste so zelenou. A toto je i jediná doba kedy sa dá zachytiť prirodzená rosa na kvetoch i počas príjemných letných dní. Najmenej vhodné je priame denné svetlo v letnom čase od 10 do 16. Vtedy treba používať vlastné fintičky ako si odpomôcť od ostrých tieňov, prepálených farieb a podobne. Samozrejme na experimentovanie s tieňmi a na pokusy kontrastu s pozadím je toto svetlo naopak veľmi dobré a pri nastavení správneho času, ktorý sa podstatne líši od údajov expozimetra sa dá získať sveteľne unikátny snímok. Nuž pre dnes len toľko. Zobral som to tak trochu obšírnejšie, ale hádam sa nájde niekto komu sa moje rady hodia.

Prečo Kvetinár...

Vždy večer keď si ľahnem do postele, napadá ma množstvo motívov o ktorých by som tu chcel niečo napísať, ale keď je triezvy deň, neviem zosmoliť ani slovo, ktoré by hádam stálo za zverejnenie. A tak som sa rozhodol, že proste opíšem to ako fotografovanie vnímam ja. Priznám sa veľmi mi k tomu pomôžu slová jedného fotografa na mojom obľúbenom fotoserveri, ktorého tvorbu si veľmi vážim. "Moju tvorbu môžem rozdeliť do týchto etáp 1. zábava, 2. koníček, 3. vášeň, 4. droga, 5. posedlost, 6. něco jako když spojíte body 1 až 5" Nuž a do tohto štádia som sa prepracoval ja. Keďže v súčasnej a vlastne ani v minulej dobe som svojim časom nevládol ja ale vždy mi ho usmerňujú iný, je ťažké vybrať sa s fotoaparátom kamsi na miesta, ktoré sú príliš vzdialené od miesta kde žijem. Som rád ak sa mi podarí na pár chvíľ vytlačiť kočík s dcérou do vinohradu, dúfajúc že únavou malá zaspí a ja budem môcť zachytiť aspoň čosi čo nájdem pri chodníku, snáď by som mohol svoju tvorbu aj nazvať "chodníková". Ale poďme radšej ďalej. Musím sa priznať nie som turista a už vôbec nie vysokohorský, žiaľ, ale s tým nič nenarobím a preto ma i trochu mrzí že nebudem môcť nikdy urobiť fotografie, ktoré sa mi tak páčia. Keďže som viac menej taký "dolnozemský chodec" chodievam na prechádzky kdesi tu po dolnej zemi. Občas sa mi stane že sa vyskytnem na Novohradskom území kde bývajú manželkini rodičia. Tam je to príjemná krajina, ale motívmi a obmedzenými možnosťami by som ju zaradil do môjho dolnozemského rajónu. Nuž a tak fotografujem to čo sa dá, a čo nájdem. Teraz môžem skonštatovať že som sa dostal do štádia kedy by som mal hádam napísať čosi dôležité, niečo čo odhalí kam vlastne tieto všetky moje slová smerujú. Neviem, hádam sa to podarí. Fotografujem teda kvety. Áno kvety, zvláštne, hádam niekomu sa to môže zdať úplne obyčajné až nudné, ale ja som sa vlastne týmto spôsobom zaškatuľkoval. Proste Kvetinár, ako ma nejako nazvali a veru aj mi to ostalo. Kvetov je našťastie dosť i keď naša dolnozemská flóra najmä z okolia miesta môjho bydliska nie je až taká pestrá, ale predsa len sa pár krát ročne nájde čosi čo ma natoľko zaujme, že i fotografia je nakoniec podarená (teda aspoň si myslím). Nuž teda pre toto moje neturistické zameranie, som rád že sú kvety, lebo pre mňa som našiel spôsob vyjadrovania fotografiami. Hľadám v kvetoch emócie a snažím sa nimi aspoň kde tu čosi povedať či odhaliť nejaký svoj vlastný pocit. Asi sa rastliny stali mojim osudom a budem v nich hľadať stále čosi nové čo Vám budem môcť ukázať.

Teda hádam, zas niekedy nabudúce pár slov zvládnem vložiť a bližšie sa zamerám na fotografovanie toho čo mám rád...K.v.e.t.o.v...

Kde sa dá schovať??

Keďže som v súčasnej dobe na rodičovskej dovolenke všade ma je vidieť ako tlačím kočík a ťahám so sebou brašňu s fotoaparátom. Mojim najobľúbenejším miestom sa stal starý chátrajúci vinohrad ktorý onedlho padne pod tiahou tlačiacej sa výstavby. Nuž ale to je asi jeho osud. Škoda len že tu okolo nie je žiadne miesto kde sa dá tak trochu ukryť pred svetom a kde majú ľudia pokoj pred zvedavými pohľadmi (rovnakej mienky sú žiaľ i prostitútky, ktoré sem vodia do zapadnutých uličiek vinice svojich motorizovaných zákazníkov - ale to je na dlhšiu debatu) keď vytiahnem fotoaparát. Nemôžem si pomôcť ale v ten moment si pripadám akoby z marsku. Všetci pozerajú na mňa a premýšľajú nad tým čo vlastne fotím, čo som okolo seba našiel tak zaujímavé aby to stálo za snímok. Minule som stretol podobného človeka i vo vinohrade. Tlačiac kočík kopcom, na krku sa mi pohojdával fotoaparát kde tu som sa pristavil a hľadal ten správny motív ktorých je v tejto lokalite v zimných mesiacoch trochu poskromne, ale predsa len sa podarilo. Ten človek postál pri mne a pozeral sa mi ponad rameno takmer cez hľadáčik na to čo za zaujímavosť som našiel. Keďže na tom kuse trávy nenašiel nič zaujímavé, len s pokývaním hlavy odstúpil a pokračoval vo svojej ceste. Jediné pokývanie hlavy...a to bolo všetko, nuž ale aspoň natoľko zaujal moju dcéru v kočíku že som celkom zdarne mohol dokončiť nastavovanie a stlačiť spúšť. Mám rád okolo seba kľud a preto hľadám miesta kde sa dá schovať, kde je pokoj a kde mi nikto nehľadí cez rameno keď premýšľam a hľadá ten správny uhol.